Zákon na ochranu oznamovateľov
Keď som sa v prípade ochrany agentov zmienil o probléme ich ochrany pred odvetnými opatreniami, treba povedať, že tento problém je oveľa širší. Nejde len o obavy oznamovateľov trestnej činnosti poskytovať dôkazy, ale aj o ochranu širokého spektra zamestnancov a iných osôb v prípade poskytnutia informácie alebo oznámenia o nejakej nekalej činnosti.
Pokiaľ policajti zhromažďujú informácie, majú viacero zákonných možností. Ak informácie získava operatívny pracovník, môže svoj zdroj anonymizovať. Ak vyšetrovateľ vykonáva výsluch svedka, môže za stanovených podmienok utajiť jeho totožnosť. V prípadoch korupcie, kedy o skutku vie len úzky okruh ľudí, utajenie totožnosti však praktický význam nemá. Osoby spolupracujúce s políciou sú len veľmi výnimočne ochotné poskytnúť informácie neanonymne. Takýto záznam sudcovia len zriedka považujú za dostatočný podklad pre rozhodnutie, ak rozhodujú o procesných úkonoch, ktoré zasahujú do ľudských práv a slobôd.
Ak sa vžijeme do pozície zamestnanca (asi najčastejšie vo verejnej službe), ktorý vidí korupciu alebo iné zneužívanie finančných alebo iných zdrojov, vieme si veľmi dobre predstaviť, v akej dileme sa tento zamestnanec nachádza, či túto informáciu oznámi alebo nie. Práve preto bol prijatý „Zákon č. 307/2014 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s oznamovaním protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov“. Zákon bol účinný od 1. januára 2015 a v roku 2017 bolo jasné, že možnosť ochrany oznamovateľov je využívaná len veľmi obmedzene (v roku 2016 to bolo 32 prípadov).
Odbor prevencie korupcie preto ako vecný gestor v spolupráci s expertami iných štátnych orgánov a mimovládnych organizácií pripravil návrh nového zákona, ktorý má zlepšiť podmienky na ochranu oznamovateľov (namiesto pojmu oznamovateľ sa často používa aj anglický termín whistle-blower). V návrhu zákona (v čase písania práce prebiehalo medzirezortné pripomienková konanie) sa navrhujú mnohé úpravy, z ktorých spomeniem len tie najvýznamnejšie. Zriaďuje sa Úrad na ochranu oznamovateľov (ďalej Úrad), ako nezávislý štátny orgán s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorý bude rozhodovať najmä o poskytnutí ochrany (namiesto inšpektorátu práce), o poskytnutí odmeny oznamovateľovi (namiesto Ministerstva spravodlivosti SR), bude kontrolovať dodržiavanie tohto zákona, poskytovať poradenstvo nielen oznamovateľom, ale aj zamestnávateľom, bude vydávať stanoviská a usmernenia. Novým veľmi silným oprávnením je aj právo upozorňovať vedúcich zamestnancov na nesprávne alebo nedostatočné vybavenie samotného predmetu oznámenia, čím sa posilní aj zmysluplnosť podania oznámenia. Nestačí totiž oznamovateľa len chrániť, ak sa samotný predmet oznámenia nebude riadne riešiť. Úrad bude mať povinnosť jedenkrát ročne predkladať správu o svojej činnosti Národnej rade SR. Prípadná neochota riešiť predmet oznámenia sa teda logicky objaví aj v správe pre národnú radu.
Nezávislosť sa odvíja aj od mechanizmu kreovania funkcie predsedu úradu. Komisia zložená zo zástupcov prezidenta SR, predsedu vlády SR, verejného ochrancu práv, rady pre štátnu službu a Rady pre štátnu službu a poradného orgánu vlády v oblasti mimovládnych organizácií a rozvoja občianskej spoločnosti vyberie, po splnení podmienok, dvoch uchádzačov. Národná rada SR po verejnom vypočutí z týchto dvoch uchádzačov zvolí predsedu. Úrad bude mať právo v prípadoch, kde bola priznaná ochrana, posilnené postavenie v trestnom konaní (práva porovnateľné s právami poškodeného). Úrad bude môcť žiadať preskúmať „odvetné“ opatrenia, vo vzťahu k oznamovateľovi, jemu blízkym osobám, ale aj k súvisiacemu podnikaniu a žiadať zaujatie stanoviska k oprávnenosti týchto opatrení nielen orgán verejnej moci, ale ak tak neurobí, môže informáciu predložiť aj na rokovanie vlády SR. Znenie navrhovaného zákona sa oproti existujúcemu zjednodušuje, rozširuje sa definícia závažnej protispoločenskej činnosti. V prípade odmietnutia ochrany prokurátorom alebo správnym orgánom (tento mechanizmus zostáva zachovaný, pretože je to najefektívnejšia forma), sa zavádza možnosť odvolať sa. Zavádza sa aj priestupková zodpovednosť za neoprávnený (odvetný) útok voči oznamovateľovi, zvyšujú sa pokuty na porušenie zákona a prijímajú sa aj iné zmeny, ktoré by mali ochranu oznamovateľov posilniť. Princíp ochrany, veľmi zjednodušene povedané, je založený na oznámení „závažnej protispoločenskej činnosti“, ktorou sa rozumejú vybrané trestné činy („korupčného charakteru“), ďalej za všetky trestné činy, za ktoré zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody s hornou sadzbou nad tri roky, za trestný čin právnických osôb, správny delikt, za ktorý možno uložiť najmenej 50.000 eur. O tom, či oznámenie (podané v súvislosti s zamestnaním) môže prispieť k objasneniu skutku alebo usvedčeniu jeho páchateľa, rozhodne ten, kto má najviac informácií (prokurátor v trestnom konaní alebo správny orgán v správnom konaní), v takom prípade hovoríme o „kvalifikovanom oznámení“. Oznámenie má byť urobené „v dobrej viere“, to znamená že oznamovateľ sa „dôvodne domnieva, že uvádzané skutočnosti sú pravdivé“. Definícia pojmu „konanie v dobrej viere“ sa teda v navrhovanom zákone „zjemňuje“. V pôvodnom znení sa používala formulácia „je presvedčený o pravdivosti uvádzaných skutočností“.
Ak príslušný orgán rozhodne o poskytnutí ochrany (oznamovateľ sa stáva „chráneným oznamovateľom“), oznámi túto skutočnosť Úradu a zamestnávateľovi. Zamestnávateľ môže následne urobiť pracovnoprávny úkon, na ktorý chránený oznamovateľ nedal súhlas, len so súhlasom Úradu, inak je takýto úkon neplatný. Dôkazné bremeno na preukázanie, že „odvetný“ úkon nesúvisí s oznámením, bude na zamestnávateľovi.
Zamestnávatelia, ktorí majú viac ako 50 zamestnancov, musia rovnako plniť úlohy vyplývajúce z tohto zákona (obdobne ako to majú uložené prokurátor alebo správny orgán), prostredníctvom „zodpovednej osoby“, musia oznámenia tiež prešetriť a informovať oznamovateľa. Ochrana poskytovaná Úradom je v tomto prípade len dočasná na 30 dní. Oznamovateľ, ak má záujem na pokračovaní ochrany, sa musí obrátiť na súd s návrhom na vydanie predbežného opatrenia, ktoré by malo pokračovať podaním antidiskriminačnej žaloby. Chránený oznamovateľ má právo na bezplatnú právnu pomoc prostredníctvom Centra právnej pomoci, ale aj prostredníctvom Úradu.
Možno som priveľkým optimistom, ale navrhovaná úprava by mala priniesť nielen významné posilnenie ochrany, ale pri správnej osvetovej činnosti, ktorá je tiež medzi úlohami úradu, aj povzbudenie záujmu whistle-blowerov oznamovať protispoločenskú činnosť.
Pokiaľ policajti zhromažďujú informácie, majú viacero zákonných možností. Ak informácie získava operatívny pracovník, môže svoj zdroj anonymizovať. Ak vyšetrovateľ vykonáva výsluch svedka, môže za stanovených podmienok utajiť jeho totožnosť. V prípadoch korupcie, kedy o skutku vie len úzky okruh ľudí, utajenie totožnosti však praktický význam nemá. Osoby spolupracujúce s políciou sú len veľmi výnimočne ochotné poskytnúť informácie neanonymne. Takýto záznam sudcovia len zriedka považujú za dostatočný podklad pre rozhodnutie, ak rozhodujú o procesných úkonoch, ktoré zasahujú do ľudských práv a slobôd.
Ak sa vžijeme do pozície zamestnanca (asi najčastejšie vo verejnej službe), ktorý vidí korupciu alebo iné zneužívanie finančných alebo iných zdrojov, vieme si veľmi dobre predstaviť, v akej dileme sa tento zamestnanec nachádza, či túto informáciu oznámi alebo nie. Práve preto bol prijatý „Zákon č. 307/2014 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s oznamovaním protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov“. Zákon bol účinný od 1. januára 2015 a v roku 2017 bolo jasné, že možnosť ochrany oznamovateľov je využívaná len veľmi obmedzene (v roku 2016 to bolo 32 prípadov).
Odbor prevencie korupcie preto ako vecný gestor v spolupráci s expertami iných štátnych orgánov a mimovládnych organizácií pripravil návrh nového zákona, ktorý má zlepšiť podmienky na ochranu oznamovateľov (namiesto pojmu oznamovateľ sa často používa aj anglický termín whistle-blower). V návrhu zákona (v čase písania práce prebiehalo medzirezortné pripomienková konanie) sa navrhujú mnohé úpravy, z ktorých spomeniem len tie najvýznamnejšie. Zriaďuje sa Úrad na ochranu oznamovateľov (ďalej Úrad), ako nezávislý štátny orgán s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorý bude rozhodovať najmä o poskytnutí ochrany (namiesto inšpektorátu práce), o poskytnutí odmeny oznamovateľovi (namiesto Ministerstva spravodlivosti SR), bude kontrolovať dodržiavanie tohto zákona, poskytovať poradenstvo nielen oznamovateľom, ale aj zamestnávateľom, bude vydávať stanoviská a usmernenia. Novým veľmi silným oprávnením je aj právo upozorňovať vedúcich zamestnancov na nesprávne alebo nedostatočné vybavenie samotného predmetu oznámenia, čím sa posilní aj zmysluplnosť podania oznámenia. Nestačí totiž oznamovateľa len chrániť, ak sa samotný predmet oznámenia nebude riadne riešiť. Úrad bude mať povinnosť jedenkrát ročne predkladať správu o svojej činnosti Národnej rade SR. Prípadná neochota riešiť predmet oznámenia sa teda logicky objaví aj v správe pre národnú radu.
Nezávislosť sa odvíja aj od mechanizmu kreovania funkcie predsedu úradu. Komisia zložená zo zástupcov prezidenta SR, predsedu vlády SR, verejného ochrancu práv, rady pre štátnu službu a Rady pre štátnu službu a poradného orgánu vlády v oblasti mimovládnych organizácií a rozvoja občianskej spoločnosti vyberie, po splnení podmienok, dvoch uchádzačov. Národná rada SR po verejnom vypočutí z týchto dvoch uchádzačov zvolí predsedu. Úrad bude mať právo v prípadoch, kde bola priznaná ochrana, posilnené postavenie v trestnom konaní (práva porovnateľné s právami poškodeného). Úrad bude môcť žiadať preskúmať „odvetné“ opatrenia, vo vzťahu k oznamovateľovi, jemu blízkym osobám, ale aj k súvisiacemu podnikaniu a žiadať zaujatie stanoviska k oprávnenosti týchto opatrení nielen orgán verejnej moci, ale ak tak neurobí, môže informáciu predložiť aj na rokovanie vlády SR. Znenie navrhovaného zákona sa oproti existujúcemu zjednodušuje, rozširuje sa definícia závažnej protispoločenskej činnosti. V prípade odmietnutia ochrany prokurátorom alebo správnym orgánom (tento mechanizmus zostáva zachovaný, pretože je to najefektívnejšia forma), sa zavádza možnosť odvolať sa. Zavádza sa aj priestupková zodpovednosť za neoprávnený (odvetný) útok voči oznamovateľovi, zvyšujú sa pokuty na porušenie zákona a prijímajú sa aj iné zmeny, ktoré by mali ochranu oznamovateľov posilniť. Princíp ochrany, veľmi zjednodušene povedané, je založený na oznámení „závažnej protispoločenskej činnosti“, ktorou sa rozumejú vybrané trestné činy („korupčného charakteru“), ďalej za všetky trestné činy, za ktoré zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody s hornou sadzbou nad tri roky, za trestný čin právnických osôb, správny delikt, za ktorý možno uložiť najmenej 50.000 eur. O tom, či oznámenie (podané v súvislosti s zamestnaním) môže prispieť k objasneniu skutku alebo usvedčeniu jeho páchateľa, rozhodne ten, kto má najviac informácií (prokurátor v trestnom konaní alebo správny orgán v správnom konaní), v takom prípade hovoríme o „kvalifikovanom oznámení“. Oznámenie má byť urobené „v dobrej viere“, to znamená že oznamovateľ sa „dôvodne domnieva, že uvádzané skutočnosti sú pravdivé“. Definícia pojmu „konanie v dobrej viere“ sa teda v navrhovanom zákone „zjemňuje“. V pôvodnom znení sa používala formulácia „je presvedčený o pravdivosti uvádzaných skutočností“.
Ak príslušný orgán rozhodne o poskytnutí ochrany (oznamovateľ sa stáva „chráneným oznamovateľom“), oznámi túto skutočnosť Úradu a zamestnávateľovi. Zamestnávateľ môže následne urobiť pracovnoprávny úkon, na ktorý chránený oznamovateľ nedal súhlas, len so súhlasom Úradu, inak je takýto úkon neplatný. Dôkazné bremeno na preukázanie, že „odvetný“ úkon nesúvisí s oznámením, bude na zamestnávateľovi.
Zamestnávatelia, ktorí majú viac ako 50 zamestnancov, musia rovnako plniť úlohy vyplývajúce z tohto zákona (obdobne ako to majú uložené prokurátor alebo správny orgán), prostredníctvom „zodpovednej osoby“, musia oznámenia tiež prešetriť a informovať oznamovateľa. Ochrana poskytovaná Úradom je v tomto prípade len dočasná na 30 dní. Oznamovateľ, ak má záujem na pokračovaní ochrany, sa musí obrátiť na súd s návrhom na vydanie predbežného opatrenia, ktoré by malo pokračovať podaním antidiskriminačnej žaloby. Chránený oznamovateľ má právo na bezplatnú právnu pomoc prostredníctvom Centra právnej pomoci, ale aj prostredníctvom Úradu.
Možno som priveľkým optimistom, ale navrhovaná úprava by mala priniesť nielen významné posilnenie ochrany, ale pri správnej osvetovej činnosti, ktorá je tiež medzi úlohami úradu, aj povzbudenie záujmu whistle-blowerov oznamovať protispoločenskú činnosť.
