Trestný zákon
Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon upravuje hmotnoprávne ustanovenia týkajúce sa korupcie vo viacerých hlavách osobitnej časti. Tretí oddiel ôsmej hlavy s názvom Korupcia upravuje trestné činy prijímania úplatku (§ 328 - 330), podplácanie (§ 332 – 334), nepriama korupcia (§ 336), volebná korupcia (§ 336a), športová korupcia (§ 336b). Skutkové podstaty týchto trestných činov sú všeobecne známe a preto sa im budem venovať len v nevyhnutnom rozsahu.
Na účely tejto práce sú zaujímavejšie trestné činy, ktoré nie sú priamo v oddiele Korupcia. Napriek tomu, že táto kapitola je venovaná Trestnému zákonu, prípadné opatrenia týkajúce sa možnej úpravy znenia skutkových podstát trestných činov sa úzko dotýkajú vecnej príslušnosti, ktorá je upravená v zákone č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len TP). Problematiku otváram, pretože z praktického hľadiska má veľký význam určenie, ktorý súd a takisto aj policajná zložka a úrad prokurátora sú príslušní na konanie. Na prvý pohľad sa zdá, že pravidlá pre trestné konanie (sú upravené v Trestnom poriadku a budem sa im venovať osobitne), sú jednotné bez ohľadu na to, kto je príslušný na ich vykonávanie.
Objasňovanie trestných činov korupcie z dôvodu svojej vysokej latentnosti má však svoje špecifiká. Pre pochopenie osobitostí korupcie len poznamenávam, že korupčné trestné činy sú charakteristické tým, že motívom páchateľov je osobné obohatenie, či už samotných páchateľov, alebo iných osôb, s ktorými má páchateľ určitú osobnú väzbu. Na rozdiel od bežných trestných činov, ktorých motívom je dosiahnutie neoprávneného zisku, pri korupcii nemáme osobu poškodeného, keďže poškodený je verejný záujem. Korupčné konanie nemôže byť spáchané jedným páchateľom, vždy najmenej dvomi, pričom na obidvoch stranách máme páchateľov dvoch samostatných trestných činov, prijímateľa úplatku (pasívne úplatkárstvo) a osobu, ktorá podpláca (aktívne úplatkárstvo). Logicky ani jeden z nich nemá záujem poskytovať informácie, na základe ktorých by mohlo byť vznesené obvinenie niektorému z nich, pretože by to znamenalo aj postih toho druhého. Práve komplikovanosť získania dôkazov je dôvodom na existenciu špecializovaných orgánov činných pre trestné konanie t. j. Národnej protikorupčnej jednotky národnej kriminálnej agentúry prezídia policajného zboru (ďalej len NPKJ NAKA) a Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR (ďalej len ÚŠP). Ich vecná príslušnosť sa odvíja od príslušnosti Špecializovaného trestného súdu (ďalej len ŠTS).
O tom, ktoré trestné činy patria do pôsobnosti a príslušnosti súdov v prípadoch trestných činov korupcie (ale nielen korupcie) hovorí § 14 Trestného poriadku. Pre zjednodušenie môžeme uviesť, že okrem iných trestných činov sem patria všetky trestné činy korupcie (§ 328 – 336b TZ), trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, ale len podľa § 326 ods. 3 a 4 TZ v súbehu s vymenovanými trestnými činmi, ktoré však už aj sami o sebe aj tak patria do príslušnosti ŠTS. Jediné logické vysvetlenie, prečo to zákonodarcovia takto naformulovali, môže byť, že v prípade takého súbehu ŠTS nemôže tento trestný čin vylúčiť na samostatné konanie a odstúpiť ho inému vecne príslušnému súdu. De facto to znamená, že ak je takýto trestný čin spáchaný samostatne ŠTS nie je príslušný konať.
Ak sa pozrieme na skutkovú podstatu trestného činu zneužívanie právomoci verejného činiteľa (§ 326 TZ), zistíme, že tento trestný čin je zaradený do ôsmej hlavy, druhý diel s názvom „Trestné činy proti poriadku vo veciach verejných“, kde druhovým objektom je záujem štátu na fungovaní demokracie a nerušenom výkone funkcií štátu (v tejto kapitole je aj tretí diel „Korupcia“, druhový objekt je rovnaký), v prípade zneužívania právomoci je objektom záujem spoločnosti na riadnom výkone právomocí verejného činiteľa. Objektívna stránka spočíva v úmyselnom konaní spôsobiť inému škodu alebo „zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech“ (zadováženie prospechu je typické aj pre korupciu, spôsobenie škody pri korupcii nie je pojmovým znakom, ako už bolo povedané, poškodeným je vždy verejný záujem). Druhá časť skutkovej podstaty § 326 TZ spočíva v porušení zákona spôsobmi „a) vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, b) prekročí svoju právomoc, alebo c) nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci alebo z rozhodnutia súdu“, čo je typické aj pre prijímanie úplatku podľa § 328 TZ („priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok, aby konal alebo sa zdržal konania tak, že poruší svoje povinnosti vyplývajúce zo zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie“ ). Je tomu tak aj v prípade prijímania úplatku podľa 329 TZ („v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok“ ), keďže verejný činiteľ vykonáva svoje činnosti v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu. Objektom korupčných trestných činov je záujem „na riadnom, nestrannom a zákonnom obstarávaní vecí všeobecného záujmu.“
Rozdiel medzi týmito skutkovými podstatami z hľadiska objektívnej stránky teda spočíva v tom, že pri korupcii je naviac preukázané, že páchateľ prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok. Len pre úplnosť uvádzam, že úplatkom sa „rozumie vec alebo iné plnenie majetkovej či nemajetkovej povahy, na ktoré nie je právny nárok.“
Pri zneužití právomoci verejného činiteľa sa prijatie úplatku nepodarí preukázať, pričom je jednoznačné, že práve preukázanie prijatia úplatku je pri korupcii najkomplikovanejšou časťou dokazovania. Na mieste je potom otázka, prečo pri korupcii je príslušný ŠTS a pri zneužití právomoci je príslušný všeobecný súd, kde je jeho príslušnosť odvodená od miesta spáchania trestného činu aj so všetkými negatívami vyplývajúcimi z rizika miestnych väzieb? Policajti, ktorí nie sú špecialisti, majú podstatne menšie skúsenosti, ale aj technické možnosti takýto druh trestnej činnosti dokazovať.
Na začiatku tejto práce som sa zaoberal otázkou definície korupcie a práve nejasnosť tohto pojmu je významným faktorom. Mnohé štáty práve zneužívanie právomoci radia medzi korupčné trestné činy. Dovolím si tvrdiť, že používanie špeciálnych techník v kombinácii s príslušnosťou špecializovaných inštitúcií by prinieslo viditeľne lepšie výsledky v postihovaní tohto typu trestných činov. Potrebná by bola relatívne jednoduchá úprava § 14 TP rozšírením príslušnosti o § 326 napríklad v jeho kvalifikovaných formách (napr. o odseky 3 a 4), nevyhnutná je ale analýza vplyvov na zaťaženie ŠTS.
Ďalším typicky korupčným trestným činom je aj trestný čin machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 TZ („kto v súvislosti s verejným obstarávaním alebo verejnou dražbou v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému prospech koná v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o verejnom obstarávaní alebo verejnej dražbe alebo dojedná niektorému súťažiteľovi alebo účastníkovi verejnej dražby prednosť alebo výhodnejšie podmienky na úkor iných súťažiteľov alebo účastníkov verejnej dražby“). Tento trestný čin radíme z hľadiska systematiky medzi Hospodárske trestné činy do Piatej hlavy, „objektom je záujem spoločnosti na ochrane podnikateľských vzťahov a hospodárskej súťaži.“ V kvalifikovanej skutkovej podstate podľa v odseku 2 je uvedená korupčná forma páchania v písmene d) „a žiada, prijme alebo si dá sľúbiť majetkový alebo iný prospech,“ čo je zjednodušenie povedané rovnako kombinácia poškodenia „všeobecného záujmu“ špecificky vo vzťahu k verejnému obstarávaniu alebo k verejne dražbe a prijatia úplatku (platí pravidlo lex specialis). Ak je trestný čin podľa § 266 TZ spáchaný tak, že „spôsobí škodu veľkého rozsahu alebo členom nebezpečného zoskupenia“, príslušným je konať ŠTS. Typicky korupčné konanie podľa odseku 2 písmena d) však v príslušnosti ŠTS nie je. Korupcia v súvislosti s verejným obstarávaním je pritom jednou z najviac kritizovaných oblastí spoločenských vzťahov.
Vypustením písm. d) zo znenia § 266 by vznikol právny stav, kedy by sa korupčné správania (podľa § 329 TZ) postihovalo v jednočinnom súbehu s trestným činom machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe. Obdobne je tomu tak napríklad pri trestnom čine zneužitie právomoci verejného činiteľa, ak je súčasne verejným činiteľom prijatý úplatok. Sprísnenie postihu by bolo zabezpečené aj aplikovaním asperačnej zásady ukladania trestov.
Len podotýkam, že aktívna forma korupčného konania je upravená zrkadlovo v § 267 a § 268 a preto by bolo potrebné legislatívne úpravy vykonať obdobne. Obdobný problém by sme našli v § 241 TZ „Machinácie v súvislosti s konkurzným a vyrovnacím konaním“.
Pri postihovaní korupcie vyvstáva aj otázka primeranosti trestov, tak, ako sú uvedené v
§ 336 TZ „Nepriama korupcia“. Pri pasívnej forme korupcie uvedenej v odseku 1 sa umožňuje uložiť trest odňatia slobody až na tri roky („Kto priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu prijme, žiada alebo dá si sľúbiť úplatok za to, že bude svojím vplyvom pôsobiť na výkon právomoci osoby uvedenej v § 328, 329 alebo 330, alebo za to, že tak už urobil“). Pri aktívnej forme korupcie sa umožňuje uložiť trest odňatia slobody až na dva roky. („Kto priamo alebo cez sprostredkovateľa inému sľúbi, ponúkne alebo poskytne úplatok za to, že bude svojím vplyvom pôsobiť na výkon právomoci osoby uvedenej v § 332, 333 alebo 334, alebo za to, že tak už urobil, alebo z tohto dôvodu poskytne, ponúkne alebo sľúbi úplatok inej osobe“). V porovnaní s trestami, ktoré môže súd uložiť pri trestných činoch prijímania úplatku, kde je možné uložiť tresty pri najzávažnejšej forme s hornou hranicou trestnej sadzby dvanásť rokov u § 328 TZ a pätnásť rokov u § 329 TZ, pri podplácaní desať rokov u § 332 TZ, resp. dvanásť rokov u § 333 TZ, sú podľa môjho názoru tresty za nepriamu korupciu neprimerane nízke. Okrem toho, že takto nízke tresty nie sú dostatočne odstrašujúce, v praktickom živote sa preto nezriedka využívajú „sprostredkovatelia“, ktorí v prípade prichytenia pri preberaní úplatku určeného pre príslušnú osobu s právomocou, priznajú k tomu, že chceli „len“ využiť to, že sa poznajú s touto osobou a chceli sa „len prihovoriť“. Pri absencii dôkazov vo vzťahu k osobe disponujúcou s právomocou, táto vyviazne bez „ujmy“ a sprostredkovateľ vyviazne spravidla s finančným trestom prípadne s podmienečným trestom.
Samostatnou kapitolou by mohlo byť zváženie vykonania hlbšej analýzy efektívnosti ukladania trestov za korupčné trestné činy. Štandardom by malo byť vykonanie dôslednej previerky majetkových pomerov páchateľa (aspoň u verejných činiteľov) a to aj pracovníkmi daňových orgánov. Ukladanie peňažných trestov by malo reflektovať na rozsah majetku, u ktorého existujú dôvodné pochybnosti o jeho legálnosti. Naopak pri drobnej korupcii by odrádzajúci efekt mohli lepšie spĺňať alternatívne tresty (namiesto trestov s podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody).
Na účely tejto práce sú zaujímavejšie trestné činy, ktoré nie sú priamo v oddiele Korupcia. Napriek tomu, že táto kapitola je venovaná Trestnému zákonu, prípadné opatrenia týkajúce sa možnej úpravy znenia skutkových podstát trestných činov sa úzko dotýkajú vecnej príslušnosti, ktorá je upravená v zákone č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len TP). Problematiku otváram, pretože z praktického hľadiska má veľký význam určenie, ktorý súd a takisto aj policajná zložka a úrad prokurátora sú príslušní na konanie. Na prvý pohľad sa zdá, že pravidlá pre trestné konanie (sú upravené v Trestnom poriadku a budem sa im venovať osobitne), sú jednotné bez ohľadu na to, kto je príslušný na ich vykonávanie.
Objasňovanie trestných činov korupcie z dôvodu svojej vysokej latentnosti má však svoje špecifiká. Pre pochopenie osobitostí korupcie len poznamenávam, že korupčné trestné činy sú charakteristické tým, že motívom páchateľov je osobné obohatenie, či už samotných páchateľov, alebo iných osôb, s ktorými má páchateľ určitú osobnú väzbu. Na rozdiel od bežných trestných činov, ktorých motívom je dosiahnutie neoprávneného zisku, pri korupcii nemáme osobu poškodeného, keďže poškodený je verejný záujem. Korupčné konanie nemôže byť spáchané jedným páchateľom, vždy najmenej dvomi, pričom na obidvoch stranách máme páchateľov dvoch samostatných trestných činov, prijímateľa úplatku (pasívne úplatkárstvo) a osobu, ktorá podpláca (aktívne úplatkárstvo). Logicky ani jeden z nich nemá záujem poskytovať informácie, na základe ktorých by mohlo byť vznesené obvinenie niektorému z nich, pretože by to znamenalo aj postih toho druhého. Práve komplikovanosť získania dôkazov je dôvodom na existenciu špecializovaných orgánov činných pre trestné konanie t. j. Národnej protikorupčnej jednotky národnej kriminálnej agentúry prezídia policajného zboru (ďalej len NPKJ NAKA) a Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR (ďalej len ÚŠP). Ich vecná príslušnosť sa odvíja od príslušnosti Špecializovaného trestného súdu (ďalej len ŠTS).
O tom, ktoré trestné činy patria do pôsobnosti a príslušnosti súdov v prípadoch trestných činov korupcie (ale nielen korupcie) hovorí § 14 Trestného poriadku. Pre zjednodušenie môžeme uviesť, že okrem iných trestných činov sem patria všetky trestné činy korupcie (§ 328 – 336b TZ), trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, ale len podľa § 326 ods. 3 a 4 TZ v súbehu s vymenovanými trestnými činmi, ktoré však už aj sami o sebe aj tak patria do príslušnosti ŠTS. Jediné logické vysvetlenie, prečo to zákonodarcovia takto naformulovali, môže byť, že v prípade takého súbehu ŠTS nemôže tento trestný čin vylúčiť na samostatné konanie a odstúpiť ho inému vecne príslušnému súdu. De facto to znamená, že ak je takýto trestný čin spáchaný samostatne ŠTS nie je príslušný konať.
Ak sa pozrieme na skutkovú podstatu trestného činu zneužívanie právomoci verejného činiteľa (§ 326 TZ), zistíme, že tento trestný čin je zaradený do ôsmej hlavy, druhý diel s názvom „Trestné činy proti poriadku vo veciach verejných“, kde druhovým objektom je záujem štátu na fungovaní demokracie a nerušenom výkone funkcií štátu (v tejto kapitole je aj tretí diel „Korupcia“, druhový objekt je rovnaký), v prípade zneužívania právomoci je objektom záujem spoločnosti na riadnom výkone právomocí verejného činiteľa. Objektívna stránka spočíva v úmyselnom konaní spôsobiť inému škodu alebo „zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech“ (zadováženie prospechu je typické aj pre korupciu, spôsobenie škody pri korupcii nie je pojmovým znakom, ako už bolo povedané, poškodeným je vždy verejný záujem). Druhá časť skutkovej podstaty § 326 TZ spočíva v porušení zákona spôsobmi „a) vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, b) prekročí svoju právomoc, alebo c) nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci alebo z rozhodnutia súdu“, čo je typické aj pre prijímanie úplatku podľa § 328 TZ („priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok, aby konal alebo sa zdržal konania tak, že poruší svoje povinnosti vyplývajúce zo zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie“ ). Je tomu tak aj v prípade prijímania úplatku podľa 329 TZ („v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok“ ), keďže verejný činiteľ vykonáva svoje činnosti v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu. Objektom korupčných trestných činov je záujem „na riadnom, nestrannom a zákonnom obstarávaní vecí všeobecného záujmu.“
Rozdiel medzi týmito skutkovými podstatami z hľadiska objektívnej stránky teda spočíva v tom, že pri korupcii je naviac preukázané, že páchateľ prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok. Len pre úplnosť uvádzam, že úplatkom sa „rozumie vec alebo iné plnenie majetkovej či nemajetkovej povahy, na ktoré nie je právny nárok.“
Pri zneužití právomoci verejného činiteľa sa prijatie úplatku nepodarí preukázať, pričom je jednoznačné, že práve preukázanie prijatia úplatku je pri korupcii najkomplikovanejšou časťou dokazovania. Na mieste je potom otázka, prečo pri korupcii je príslušný ŠTS a pri zneužití právomoci je príslušný všeobecný súd, kde je jeho príslušnosť odvodená od miesta spáchania trestného činu aj so všetkými negatívami vyplývajúcimi z rizika miestnych väzieb? Policajti, ktorí nie sú špecialisti, majú podstatne menšie skúsenosti, ale aj technické možnosti takýto druh trestnej činnosti dokazovať.
Na začiatku tejto práce som sa zaoberal otázkou definície korupcie a práve nejasnosť tohto pojmu je významným faktorom. Mnohé štáty práve zneužívanie právomoci radia medzi korupčné trestné činy. Dovolím si tvrdiť, že používanie špeciálnych techník v kombinácii s príslušnosťou špecializovaných inštitúcií by prinieslo viditeľne lepšie výsledky v postihovaní tohto typu trestných činov. Potrebná by bola relatívne jednoduchá úprava § 14 TP rozšírením príslušnosti o § 326 napríklad v jeho kvalifikovaných formách (napr. o odseky 3 a 4), nevyhnutná je ale analýza vplyvov na zaťaženie ŠTS.
Ďalším typicky korupčným trestným činom je aj trestný čin machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 TZ („kto v súvislosti s verejným obstarávaním alebo verejnou dražbou v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému prospech koná v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o verejnom obstarávaní alebo verejnej dražbe alebo dojedná niektorému súťažiteľovi alebo účastníkovi verejnej dražby prednosť alebo výhodnejšie podmienky na úkor iných súťažiteľov alebo účastníkov verejnej dražby“). Tento trestný čin radíme z hľadiska systematiky medzi Hospodárske trestné činy do Piatej hlavy, „objektom je záujem spoločnosti na ochrane podnikateľských vzťahov a hospodárskej súťaži.“ V kvalifikovanej skutkovej podstate podľa v odseku 2 je uvedená korupčná forma páchania v písmene d) „a žiada, prijme alebo si dá sľúbiť majetkový alebo iný prospech,“ čo je zjednodušenie povedané rovnako kombinácia poškodenia „všeobecného záujmu“ špecificky vo vzťahu k verejnému obstarávaniu alebo k verejne dražbe a prijatia úplatku (platí pravidlo lex specialis). Ak je trestný čin podľa § 266 TZ spáchaný tak, že „spôsobí škodu veľkého rozsahu alebo členom nebezpečného zoskupenia“, príslušným je konať ŠTS. Typicky korupčné konanie podľa odseku 2 písmena d) však v príslušnosti ŠTS nie je. Korupcia v súvislosti s verejným obstarávaním je pritom jednou z najviac kritizovaných oblastí spoločenských vzťahov.
Vypustením písm. d) zo znenia § 266 by vznikol právny stav, kedy by sa korupčné správania (podľa § 329 TZ) postihovalo v jednočinnom súbehu s trestným činom machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe. Obdobne je tomu tak napríklad pri trestnom čine zneužitie právomoci verejného činiteľa, ak je súčasne verejným činiteľom prijatý úplatok. Sprísnenie postihu by bolo zabezpečené aj aplikovaním asperačnej zásady ukladania trestov.
Len podotýkam, že aktívna forma korupčného konania je upravená zrkadlovo v § 267 a § 268 a preto by bolo potrebné legislatívne úpravy vykonať obdobne. Obdobný problém by sme našli v § 241 TZ „Machinácie v súvislosti s konkurzným a vyrovnacím konaním“.
Pri postihovaní korupcie vyvstáva aj otázka primeranosti trestov, tak, ako sú uvedené v
§ 336 TZ „Nepriama korupcia“. Pri pasívnej forme korupcie uvedenej v odseku 1 sa umožňuje uložiť trest odňatia slobody až na tri roky („Kto priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu prijme, žiada alebo dá si sľúbiť úplatok za to, že bude svojím vplyvom pôsobiť na výkon právomoci osoby uvedenej v § 328, 329 alebo 330, alebo za to, že tak už urobil“). Pri aktívnej forme korupcie sa umožňuje uložiť trest odňatia slobody až na dva roky. („Kto priamo alebo cez sprostredkovateľa inému sľúbi, ponúkne alebo poskytne úplatok za to, že bude svojím vplyvom pôsobiť na výkon právomoci osoby uvedenej v § 332, 333 alebo 334, alebo za to, že tak už urobil, alebo z tohto dôvodu poskytne, ponúkne alebo sľúbi úplatok inej osobe“). V porovnaní s trestami, ktoré môže súd uložiť pri trestných činoch prijímania úplatku, kde je možné uložiť tresty pri najzávažnejšej forme s hornou hranicou trestnej sadzby dvanásť rokov u § 328 TZ a pätnásť rokov u § 329 TZ, pri podplácaní desať rokov u § 332 TZ, resp. dvanásť rokov u § 333 TZ, sú podľa môjho názoru tresty za nepriamu korupciu neprimerane nízke. Okrem toho, že takto nízke tresty nie sú dostatočne odstrašujúce, v praktickom živote sa preto nezriedka využívajú „sprostredkovatelia“, ktorí v prípade prichytenia pri preberaní úplatku určeného pre príslušnú osobu s právomocou, priznajú k tomu, že chceli „len“ využiť to, že sa poznajú s touto osobou a chceli sa „len prihovoriť“. Pri absencii dôkazov vo vzťahu k osobe disponujúcou s právomocou, táto vyviazne bez „ujmy“ a sprostredkovateľ vyviazne spravidla s finančným trestom prípadne s podmienečným trestom.
Samostatnou kapitolou by mohlo byť zváženie vykonania hlbšej analýzy efektívnosti ukladania trestov za korupčné trestné činy. Štandardom by malo byť vykonanie dôslednej previerky majetkových pomerov páchateľa (aspoň u verejných činiteľov) a to aj pracovníkmi daňových orgánov. Ukladanie peňažných trestov by malo reflektovať na rozsah majetku, u ktorého existujú dôvodné pochybnosti o jeho legálnosti. Naopak pri drobnej korupcii by odrádzajúci efekt mohli lepšie spĺňať alternatívne tresty (namiesto trestov s podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody).
