Stratégia boja proti korupcii
Strategický plán boja proti korupcii vznikol v roku 2010 Mal však skôr charakter akčného plánu, nie ucelenej stratégie a so zmenou vlády sa transformoval do iných dokumentov. Nedá sa povedať, že v SR neexistuje stratégia boja proti korupcii. Je obsiahnutá viac či menej v „Akčnom pláne na posilnenie Slovenskej republiky ako právneho štátu“ (viď vyššie), v „Akčnom pláne pre otvorené vládnutie v Slovenskej republike na roky 2016 – 2019“, ktorý sa týka aj problematiky otvorenej justície, otvorených dát, transparentnosti. Tento je v pôsobnosti Splnomocnenca vlády SR pre rozvoj občianskej spoločnosti. Ďalšie úlohy sa nachádzajú v „Akčnom pláne na posilnenie transparentnosti a zjednodušenia implementácie EŠIF“ v pôsobnosti podpredsedu vlády SR pre investície a informatizáciu.
Tieto plány síce obsahujú konkrétne opatrenia, ale chýba existencia inštitucionálneho a organizovaného protikorupčného systému. Som toho názoru, že takýto dokument by mal byť určený orgánom verejnej moci, najmä štátnym orgánom (na tie má vláda SR priamy vplyv), nepriamo aj orgánom samosprávy, súdnym orgánom, orgánom sui generis (prokuratúra, protimonopolný úrad, najvyšší kontrolný úrad), ale aj ďalším. Stratégia nemá mať ambíciu ukladať úlohy, ani by nemala nezasahovať do kompetencií nezávislých orgánov, mala by byť skôr návodom, určením smeru postupu pri riešení otázok prevencie korupcie. Dokument by mal byť otvorený a mal by umožňovať aktívne reagovať na meniace sa podmienky.
Obsahom stratégie by malo byť okrem určenia legislatívneho rámca a stručného opisu súčasného stavu, aj určenie inštitucionálneho systému (určenie zástupcov kľúčových inštitúcií, ktorí sa na ňom budú aktívne podieľať). Nevyhnutné je aj určenie metód, ktoré sa budú používať, a cieľov, ktoré sa majú dosiahnuť.
Ako už bolo naznačené, ak úlohy plnia všetci, niekedy to skôr vyzerá tak, že ich neplní nikto. Hlavným koordinačným, iniciačným i poradným orgánom by mal byť Úrad vlády SR prostredníctvom odboru prevencie korupcie. Pracovníci odboru nemôžu po stránke obsahovej priamo riadiť protikorupčný systém na jednotlivých ministerstvách (tým menej na samostatných inštitúciách). Toto nie je ani vo fyzických možnostiach pracovníkov. Odbor prevencie korupcie je však zodpovedný za koordináciu spoločných činností orgánov prevencie korupcie a preto by mal existovať priestor na vzájomnú aktívnu spoluprácu, súčasne by odbor mal mať vedúce postavenie vo vytváraní podmienok na preventívne činnosti. Preto je potrebné, aby na všetkých ministerstvách, a dôležitých inštitúciách, ktoré sú významnými súčasťami protikorupčného systému, vznikla pozícia „koordinátora“, ktorý bude nielen plniť úlohy týkajúce sa protikorupčných aktivít, ale stane sa aj členom úzkeho vzájomne kooperujúceho tímu. Okrem ministerstiev sú z môjho pohľadu významnými inštitúciami aj Úrad podpredsedu vlády pre investície a informatizáciu SR - rieši protikorupčné otázky týkajúce sa používania fondov EÚ, Splnomocnenec vlády SR pre rozvoj občianskej spoločnosti – otázky transparentnosti justície a zapojenia sa občianskej spoločnosti, Protimonopolný úrad SR – oblasť hospodárskej súťaže, Úrad pre verejné obstarávanie SR. Spolu by sa teda jednalo o 18 subjektov.
Koordinátori by mali spĺňať odborné aj osobnostné kritériá, mali by byť z hľadiska svojho postavenia dôležitými osobami štruktúre svojej organizácie, zaradení by mali byť priamo na kancelárii štatutárneho orgánu, mali by mať k štatutárovi organizácie priamy prístup a mali by mať vytvorený dostatočné podporné personálne kapacity. Koordinátori by mali vykonávať protikorupčný program vo svojej pôsobnosti, pričom však politickú zodpovednosť za plnenie prijatých úloh (v záväznej forme s určením konkrétnych úloh a zodpovedných osôb) by mal niesť štatutár (na ministerstve minister).
Dôležitou časťou stratégie by malo byť určenie, ako sa bude vykonávať prevencia korupcie. Aby opatrenia mohli byť efektívne, mali by reagovať na reálny stav a skutočne existujúce riziká. Základom zistenia dôležitých vstupných informácií by malo byť riadenie korupčných rizík, ktoré by sa mala vykonávať vo všetkých organizáciách (zo začiatku prinajmenšom v tých, kde budú existovať pozície koordinátorov).
Tieto plány síce obsahujú konkrétne opatrenia, ale chýba existencia inštitucionálneho a organizovaného protikorupčného systému. Som toho názoru, že takýto dokument by mal byť určený orgánom verejnej moci, najmä štátnym orgánom (na tie má vláda SR priamy vplyv), nepriamo aj orgánom samosprávy, súdnym orgánom, orgánom sui generis (prokuratúra, protimonopolný úrad, najvyšší kontrolný úrad), ale aj ďalším. Stratégia nemá mať ambíciu ukladať úlohy, ani by nemala nezasahovať do kompetencií nezávislých orgánov, mala by byť skôr návodom, určením smeru postupu pri riešení otázok prevencie korupcie. Dokument by mal byť otvorený a mal by umožňovať aktívne reagovať na meniace sa podmienky.
Obsahom stratégie by malo byť okrem určenia legislatívneho rámca a stručného opisu súčasného stavu, aj určenie inštitucionálneho systému (určenie zástupcov kľúčových inštitúcií, ktorí sa na ňom budú aktívne podieľať). Nevyhnutné je aj určenie metód, ktoré sa budú používať, a cieľov, ktoré sa majú dosiahnuť.
Ako už bolo naznačené, ak úlohy plnia všetci, niekedy to skôr vyzerá tak, že ich neplní nikto. Hlavným koordinačným, iniciačným i poradným orgánom by mal byť Úrad vlády SR prostredníctvom odboru prevencie korupcie. Pracovníci odboru nemôžu po stránke obsahovej priamo riadiť protikorupčný systém na jednotlivých ministerstvách (tým menej na samostatných inštitúciách). Toto nie je ani vo fyzických možnostiach pracovníkov. Odbor prevencie korupcie je však zodpovedný za koordináciu spoločných činností orgánov prevencie korupcie a preto by mal existovať priestor na vzájomnú aktívnu spoluprácu, súčasne by odbor mal mať vedúce postavenie vo vytváraní podmienok na preventívne činnosti. Preto je potrebné, aby na všetkých ministerstvách, a dôležitých inštitúciách, ktoré sú významnými súčasťami protikorupčného systému, vznikla pozícia „koordinátora“, ktorý bude nielen plniť úlohy týkajúce sa protikorupčných aktivít, ale stane sa aj členom úzkeho vzájomne kooperujúceho tímu. Okrem ministerstiev sú z môjho pohľadu významnými inštitúciami aj Úrad podpredsedu vlády pre investície a informatizáciu SR - rieši protikorupčné otázky týkajúce sa používania fondov EÚ, Splnomocnenec vlády SR pre rozvoj občianskej spoločnosti – otázky transparentnosti justície a zapojenia sa občianskej spoločnosti, Protimonopolný úrad SR – oblasť hospodárskej súťaže, Úrad pre verejné obstarávanie SR. Spolu by sa teda jednalo o 18 subjektov.
Koordinátori by mali spĺňať odborné aj osobnostné kritériá, mali by byť z hľadiska svojho postavenia dôležitými osobami štruktúre svojej organizácie, zaradení by mali byť priamo na kancelárii štatutárneho orgánu, mali by mať k štatutárovi organizácie priamy prístup a mali by mať vytvorený dostatočné podporné personálne kapacity. Koordinátori by mali vykonávať protikorupčný program vo svojej pôsobnosti, pričom však politickú zodpovednosť za plnenie prijatých úloh (v záväznej forme s určením konkrétnych úloh a zodpovedných osôb) by mal niesť štatutár (na ministerstve minister).
Dôležitou časťou stratégie by malo byť určenie, ako sa bude vykonávať prevencia korupcie. Aby opatrenia mohli byť efektívne, mali by reagovať na reálny stav a skutočne existujúce riziká. Základom zistenia dôležitých vstupných informácií by malo byť riadenie korupčných rizík, ktoré by sa mala vykonávať vo všetkých organizáciách (zo začiatku prinajmenšom v tých, kde budú existovať pozície koordinátorov).
