Protikorupčný systém v Slovenskej republike
Ak má fungovať samotný protikorupčný systém v rámci všetkých orgánov verejnej moci, nevyhnutne musí existovať orgán, ktorý takýto proces riadi a koordinuje. Najvyšším orgánom výkonnej moci je vláda Slovenskej republiky. Vláda môže v rámci svojich kompetencií prijímať záväzné rozhodnutia (napr. formou uznesenia vlády). Činnosť vlády po stránke odbornej, organizačnej a technickej zabezpečuje Úrad vlády SR. Logicky je teda na mieste, že tým koordinačným orgánom pre široké spektrum orgánov verejnej moci je organizačná zložka úradu vlády. Uznesením vlády SR č. 168
z 9. marca 2011 k návrhu na notifikáciu orgánu na prevenciu korupcie podľa článku 6 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii z 31. októbra 2003 bol Úrad vlády SR notifikovaný ako orgán na predchádzanie korupcie podľa článku 6 Dohovoru.
V Slovenskej republike boli a sú prijímané úlohy v rôznych akčných plánoch, chýba však vízia, ktorá by mala dlhodobú platnosť – strategický plán, vôbec to však neznamená, že takýto dokument, by mal mať rigidné znenie. Jeho charakteristikou by malo byť, že kontinuálne určuje smer, ktorým sa štát uberá.
Len pre pochopenie súvislostí je potrebné uviesť, že aj keď na Úrade vlády SR v minulosti existovala Sekcia kontroly a boja proti korupcii, neskôr premenovaná na Sekciu kontroly a prevencie korupcie, aj tak zodpovednosť za protikorupčné plánovanie bola prostredníctvom Ministerstva vnútra SR prenášaná na Úrad boja proti korupcii prezídia policajného zboru, neskôr, po reorganizácii, na Národnú protikorupčnú jednotku národnej kriminálnej agentúry prezídia policajného zboru. Špecializovaný policajný útvar má nepochybne z hľadiska trestnoprávneho najlepšie znalosti o otázkach súvisiacich s objasňovaním korupčných trestných činov. To, že sa na takýto útvar prenášali preventívne funkcie svedčí len o tom, že neexistoval skutočný orgán, ktorý by týmito problémami plánovite zaoberal. Neznamená to ale, že by preventívne opatrenia sa v rámci činností orgánov verejnej moci nevykonávali, ale predstava, že tieto opatrenia (napríklad na ministerstvách) bude koordinovať riaditeľ policajnej protikorupčnej jednotky, je tak trochu absurdná.
Odbor prevencie korupcie vznikol 1. 6. 2018, organizačne bol včlenený do Kancelárie predsedu vlády. Na prvý pohľad sa zdá, že nie je dôležité, kde je konkrétny orgán začlenený, ale v skutočnosti je to pre jeho činnosť veľmi dôležité. Nie je reálne, aby sa prevencia korupcie vykonávala len prostredníctvom ukladania záväzných úloh jednotlivým orgánom verejnej moci, keďže niektoré z nich majú charakter ústredných orgánov štátnej moci, niektoré sú nezávislé, niektoré sú orgánmi samosprávy atď. Naviac ukladanie úloh napr. formou uznesenia vlády je dlhý a zložitý proces. Systém musí nevyhnutne fungovať na základe všeobecnej akceptácie tých, ktorí sa na ňom zúčastňujú. Inými slovami, ak je politika štátnej moci založená na všeobecne uznávaných zásadách, ktoré presadzujú predseda vlády a jej členovia, nie je nevyhnutne potrebné vytvárať vzťahy nadriadenosti a podriadenosti v otázkach spolupráce. Samotný odbor prevencie korupcie nemá kompetencie ukladať úlohy a to ani v podmienkach úradu vlády.
V čase prípravy tejto práce právnym rámcom pre protikorupčné opatrenia je Uznesenie vlády SR č. 403/2015 z 8. júla 2015 k návrhu „Akčného plánu na posilnenie Slovenskej republiky ako právneho štátu“ (ďalej Akčný plán), ktoré ukladá povinnosť vyhodnocovať plnenie úloh tohto plánu. Krátko sa mu budem venovať, preto aby bolo zrejmé na akých základoch je možné postaviť ďalšiu stratégiu v boji proti korupcii. Predmetné uznesenie uložilo všetkým ministrom v úlohe B.4. vykonať vnútornú analýzu s cieľom identifikovať konkrétne subjekty s istou mierou rizika, toto riziko vyhodnotiť a navrhnúť konkrétne opatrenia na ich elimináciu. Takto naformulovaná úloha je prenesene povedané „cestou“, ktorej sa nedá vyhnúť a na ktorej nemožno zastaviť, pretože proces identifikácie rizík musí byť nepretržitý a musí sa prispôsobovať neustále meniacim sa podmienkam. Mimochodom takáto úloha sa objavila aj v „Strategickom pláne boja proti korupcii“, ktorý bol prijatý v roku 2010.
Samotný Akčný plán ukladá úlohy v rámci troch častí. Prvá sa týka transparentnosti, predvídateľnosti a participatívnosti legislatívneho procesu, druhá korupcie a tretia transparentnej a efektívnej justícii. Plán je obsiahly, obsahuje množstvo úloh, mnohé sú formálne a v ich vyhodnotení sa konštatuje, že boli splnené. Jeho pozitívom je, že v sebe obsahuje aj iniciatívu 14-tich podnikateľských asociácií, zamestnávateľských združení i zahraničných obchodných komôr „za vládu zákona (Rule of Law)“.
Formulácia úlohy B.4. zahŕňa v sebe dôležité atribúty: zistenie skutočného stavu, jeho vyhodnotenie a prijatie opatrení. Filozofia tohto systémového prístupu má svoju logiku, ale samotné vykonanie je podstatne komplikovanejšie, ako sa zdá. Objavia sa otázky, kto vykoná analýzu, na základe akých atribútov, kto bude ukladať úlohy, ako sa budú výsledky merať a kto to bude robiť, ako sa bude monitorovať efektívnosť plnenia, kto a ako bude prijímať nápravné opatrenia, ako často sa takýto proces bude vykonávať, atď.
Na niektoré z týchto otázok, by mal dať základné odpovede záväzný právny dokument, ktorý určí smer vývoja – strategický plán.
z 9. marca 2011 k návrhu na notifikáciu orgánu na prevenciu korupcie podľa článku 6 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii z 31. októbra 2003 bol Úrad vlády SR notifikovaný ako orgán na predchádzanie korupcie podľa článku 6 Dohovoru.
V Slovenskej republike boli a sú prijímané úlohy v rôznych akčných plánoch, chýba však vízia, ktorá by mala dlhodobú platnosť – strategický plán, vôbec to však neznamená, že takýto dokument, by mal mať rigidné znenie. Jeho charakteristikou by malo byť, že kontinuálne určuje smer, ktorým sa štát uberá.
Len pre pochopenie súvislostí je potrebné uviesť, že aj keď na Úrade vlády SR v minulosti existovala Sekcia kontroly a boja proti korupcii, neskôr premenovaná na Sekciu kontroly a prevencie korupcie, aj tak zodpovednosť za protikorupčné plánovanie bola prostredníctvom Ministerstva vnútra SR prenášaná na Úrad boja proti korupcii prezídia policajného zboru, neskôr, po reorganizácii, na Národnú protikorupčnú jednotku národnej kriminálnej agentúry prezídia policajného zboru. Špecializovaný policajný útvar má nepochybne z hľadiska trestnoprávneho najlepšie znalosti o otázkach súvisiacich s objasňovaním korupčných trestných činov. To, že sa na takýto útvar prenášali preventívne funkcie svedčí len o tom, že neexistoval skutočný orgán, ktorý by týmito problémami plánovite zaoberal. Neznamená to ale, že by preventívne opatrenia sa v rámci činností orgánov verejnej moci nevykonávali, ale predstava, že tieto opatrenia (napríklad na ministerstvách) bude koordinovať riaditeľ policajnej protikorupčnej jednotky, je tak trochu absurdná.
Odbor prevencie korupcie vznikol 1. 6. 2018, organizačne bol včlenený do Kancelárie predsedu vlády. Na prvý pohľad sa zdá, že nie je dôležité, kde je konkrétny orgán začlenený, ale v skutočnosti je to pre jeho činnosť veľmi dôležité. Nie je reálne, aby sa prevencia korupcie vykonávala len prostredníctvom ukladania záväzných úloh jednotlivým orgánom verejnej moci, keďže niektoré z nich majú charakter ústredných orgánov štátnej moci, niektoré sú nezávislé, niektoré sú orgánmi samosprávy atď. Naviac ukladanie úloh napr. formou uznesenia vlády je dlhý a zložitý proces. Systém musí nevyhnutne fungovať na základe všeobecnej akceptácie tých, ktorí sa na ňom zúčastňujú. Inými slovami, ak je politika štátnej moci založená na všeobecne uznávaných zásadách, ktoré presadzujú predseda vlády a jej členovia, nie je nevyhnutne potrebné vytvárať vzťahy nadriadenosti a podriadenosti v otázkach spolupráce. Samotný odbor prevencie korupcie nemá kompetencie ukladať úlohy a to ani v podmienkach úradu vlády.
V čase prípravy tejto práce právnym rámcom pre protikorupčné opatrenia je Uznesenie vlády SR č. 403/2015 z 8. júla 2015 k návrhu „Akčného plánu na posilnenie Slovenskej republiky ako právneho štátu“ (ďalej Akčný plán), ktoré ukladá povinnosť vyhodnocovať plnenie úloh tohto plánu. Krátko sa mu budem venovať, preto aby bolo zrejmé na akých základoch je možné postaviť ďalšiu stratégiu v boji proti korupcii. Predmetné uznesenie uložilo všetkým ministrom v úlohe B.4. vykonať vnútornú analýzu s cieľom identifikovať konkrétne subjekty s istou mierou rizika, toto riziko vyhodnotiť a navrhnúť konkrétne opatrenia na ich elimináciu. Takto naformulovaná úloha je prenesene povedané „cestou“, ktorej sa nedá vyhnúť a na ktorej nemožno zastaviť, pretože proces identifikácie rizík musí byť nepretržitý a musí sa prispôsobovať neustále meniacim sa podmienkam. Mimochodom takáto úloha sa objavila aj v „Strategickom pláne boja proti korupcii“, ktorý bol prijatý v roku 2010.
Samotný Akčný plán ukladá úlohy v rámci troch častí. Prvá sa týka transparentnosti, predvídateľnosti a participatívnosti legislatívneho procesu, druhá korupcie a tretia transparentnej a efektívnej justícii. Plán je obsiahly, obsahuje množstvo úloh, mnohé sú formálne a v ich vyhodnotení sa konštatuje, že boli splnené. Jeho pozitívom je, že v sebe obsahuje aj iniciatívu 14-tich podnikateľských asociácií, zamestnávateľských združení i zahraničných obchodných komôr „za vládu zákona (Rule of Law)“.
Formulácia úlohy B.4. zahŕňa v sebe dôležité atribúty: zistenie skutočného stavu, jeho vyhodnotenie a prijatie opatrení. Filozofia tohto systémového prístupu má svoju logiku, ale samotné vykonanie je podstatne komplikovanejšie, ako sa zdá. Objavia sa otázky, kto vykoná analýzu, na základe akých atribútov, kto bude ukladať úlohy, ako sa budú výsledky merať a kto to bude robiť, ako sa bude monitorovať efektívnosť plnenia, kto a ako bude prijímať nápravné opatrenia, ako často sa takýto proces bude vykonávať, atď.
Na niektoré z týchto otázok, by mal dať základné odpovede záväzný právny dokument, ktorý určí smer vývoja – strategický plán.
