Majetkové priznania
Už som sa zmienil, že trestné čin korupcie majú vysoko latentnú formu a ich odhaľovanie je mimoriadne komplikované. Orgány činné v trestnom konaní sú do istej miery závislé aj od ochoty osôb poskytovať informácie, či už otvorene alebo skrytou formou. K úspešnému získaniu dôkazov je okrem osobnostnej kvality policajtov, prokurátorov, kvality technických prostriedkov (samozrejme a iných podmienok), potrebný aj povestný „kúsok šťastia“. Ak všetko funguje tak, ako má, percento stíhaných osôb môže narásť. Dôležité pre posilnenie dôveryhodnosti vyšetrovacích, ale aj súdnych orgánov je, aby narastala aj závažnosť objasnených skutkov, či už z hľadiska významnosti postavenia páchateľov alebo z pohľadu výšky úplatku, ktorý sa podarí odhaliť, najmä by malo ísť o prípady systémovej korupcie. Systémová korupcia (nazývaná aj „endemická korupcia“) sa chápe ako stav, keď korupcia je súčasťou spoločenského, hospodárskeho a riadiaceho systému organizácie. Je primárne spôsobená organizačnými nedostatkami, pričom korupcia je štandardom, a nie výnimkou. Medzi faktory, ktoré podporujú systémovú korupciu, patrí napr. široká právomoc rozhodovať na základe vlastnej úvahy, klientelizmus, monopol moci, nedostatočná transparentnosť, nízke mzdy, kultúra beztrestnosti korupcie a pod.
Keď hovoríme o systémovej korupcii, jednou z významných oblastí, ktorá ovplyvňuje vznik korupčných rizík, je aj problematika transparentnosti majetkových pomerov úradníkov vo verejnej správe. Pri ich zisťovaní ide o preventívne protikorupčné opatrenie, ktoré má vplyv na celé spektrum vzťahov. Úradník, ktorý má stabilný, ale spravidla nie vysoký príjem, sa dostáva do komplikovanej situácie, ak nevie hodnoverne preukázať, odkiaľ má prostriedky na vyšší životný štandard, ktorý nezodpovedá jeho oficiálnym príjmom. Pokiaľ fungujú kontrolné mechanizmy, takýto úradník má dve možnosti: vykázať kvázi legálny príjem a zdaniť ho, čo so sebou prináša okrem daňových nákladov aj dodatočné náklady na legalizáciu takého príjmu; alebo nelegálne nadobudnutý majetok môže užívať len v rozsahu, aby si to jeho okolie nevšimlo. Je zrejmé, že ani jedna z týchto možností preňho neznie priaznivo. Preto je nevyhnutné, aby fungovali preventívne kontrolné mechanizmy.
V spoločnosti existuje viac okruhov osôb, ktoré sa odlišujú svojím postavením a aj druhom povinností, ktoré sú im v danej oblasti uložené.
Keďže som vykonával kontrolu majetkových priznaní podriadených príslušníkov PZ, z vlastnej skúsenosti viem povedať, že sú dve možnosti ako reálne kontrolovať majetkové pomery. Cieľom takejto kontroly by malo byť, či verejný funkcionár disponuje takým majetkom, ktorý nezodpovedá jeho legálnym príjmom.
Jeden spôsob kontroly je administratívna kontrola. Ak má príslušný orgán posúdiť možný nesúlad, potrebuje mať dostatok informácií a to vo formáte, ktorý umožňuje jednoduchým spôsobom porovnávať príjmy, výdavky, nárast majetku a spôsob jeho financovania.
Druhým spôsobom je reálna kontrola majetku, čo je drahý a komplikovaný spôsob a to nielen po stránke nastavenia legislatívnych predpokladov a oprávnení „kontrolórov“, ale aj z pohľadu reálneho výkonu takejto kontroly.
Treba mať stále na pamäti, že vážime právo na súkromie a na druhej strane záujem spoločnosti na plnení si daňových povinností, a navyše aj širšieho záujmu eliminovať tzv. šedú (nelegitímnu) časť ekonomiky. Preto treba starostlivo zvažovať rozsah vyžadovaných informácií, ako aj rozsah zverejňovania týchto informácií.
Keď hovoríme o systémovej korupcii, jednou z významných oblastí, ktorá ovplyvňuje vznik korupčných rizík, je aj problematika transparentnosti majetkových pomerov úradníkov vo verejnej správe. Pri ich zisťovaní ide o preventívne protikorupčné opatrenie, ktoré má vplyv na celé spektrum vzťahov. Úradník, ktorý má stabilný, ale spravidla nie vysoký príjem, sa dostáva do komplikovanej situácie, ak nevie hodnoverne preukázať, odkiaľ má prostriedky na vyšší životný štandard, ktorý nezodpovedá jeho oficiálnym príjmom. Pokiaľ fungujú kontrolné mechanizmy, takýto úradník má dve možnosti: vykázať kvázi legálny príjem a zdaniť ho, čo so sebou prináša okrem daňových nákladov aj dodatočné náklady na legalizáciu takého príjmu; alebo nelegálne nadobudnutý majetok môže užívať len v rozsahu, aby si to jeho okolie nevšimlo. Je zrejmé, že ani jedna z týchto možností preňho neznie priaznivo. Preto je nevyhnutné, aby fungovali preventívne kontrolné mechanizmy.
V spoločnosti existuje viac okruhov osôb, ktoré sa odlišujú svojím postavením a aj druhom povinností, ktoré sú im v danej oblasti uložené.
Keďže som vykonával kontrolu majetkových priznaní podriadených príslušníkov PZ, z vlastnej skúsenosti viem povedať, že sú dve možnosti ako reálne kontrolovať majetkové pomery. Cieľom takejto kontroly by malo byť, či verejný funkcionár disponuje takým majetkom, ktorý nezodpovedá jeho legálnym príjmom.
Jeden spôsob kontroly je administratívna kontrola. Ak má príslušný orgán posúdiť možný nesúlad, potrebuje mať dostatok informácií a to vo formáte, ktorý umožňuje jednoduchým spôsobom porovnávať príjmy, výdavky, nárast majetku a spôsob jeho financovania.
Druhým spôsobom je reálna kontrola majetku, čo je drahý a komplikovaný spôsob a to nielen po stránke nastavenia legislatívnych predpokladov a oprávnení „kontrolórov“, ale aj z pohľadu reálneho výkonu takejto kontroly.
Treba mať stále na pamäti, že vážime právo na súkromie a na druhej strane záujem spoločnosti na plnení si daňových povinností, a navyše aj širšieho záujmu eliminovať tzv. šedú (nelegitímnu) časť ekonomiky. Preto treba starostlivo zvažovať rozsah vyžadovaných informácií, ako aj rozsah zverejňovania týchto informácií.
