Agent

Inštitút agenta (§117 TP) je špecifickým prostriedkom operatívno-pátracej činnosti, ktorého účelom je zabezpečovanie informácií. Neprekvapí teda, že je rovnako zaradený do Piatej hlavy – Zabezpečovanie informácií. Do Trestného poriadku bol zapracovaný pri rekodifikácii Trestného poriadku (v znení Zákona 301/2005 Z. z. účinného od 1. 1. 2006), dôvodom boli dobré skúsenosti s využitím agenta v zahraničí, najmä v Spojených štátoch amerických. Primárnym dôvodom bolo zabezpečenie legálnych možností na zabezpečenie dôkazov. Toto možno robiť viacerými spôsobmi. Najčastejšie sa to vykonáva s využitím inštitútu „Vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov“ podľa § 114 TP a to prostredníctvom záznamu technickým zariadením, najmä na tele spolupracujúcej osoby. V prípade, že je známe miesto stretnutia medzi podozrivou osobou a spolupracujúcou osobou, technické zariadenie sa môže umiestniť aj v samotnom priestore, kde dôjde k stretnutiu. Preto sa tento úkon v policajnom slangu často nazýva „priestorový odposluch“. Priebeh úkonu je do istej miery riadený políciou a prípadné umiestnenie technického zariadenia na telo „svedka“ by nemalo oporu v zákone, čo by automaticky znamenalo nezákonnosť dôkazu. Ako už bolo spomenuté, úkon je riadený políciou a keďže príkaz na jeho použitie dáva sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora, dva nezávislé orgány skúmajú odôvodnenosť takéhoto úkonu. Agenta možno použiť aj „na odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov zločinov, korupcie, trestných činov extrémizmu, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa alebo trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti“. Pri rozhodovaní o povolení použitia tohto inštitútu sa uplatňujú rovnako zásady legálnosti, proporcionality a primeranosti, ako je uvedené vyššie, platí aj podmienka podstatného sťaženia získania dôkazov iným spôsobom.

Špecifické však je, že v prípade agenta nejde o technický prostriedok na zabezpečenie informácií, ale o použitie osoby a technické zariadenie je skôr prostriedkom na objektívne posúdenie dôkazu (získaného pri výsluchu svedka - agenta) a posúdenie správania sa agenta, či nedošlo k prekročeniu miery zákonnosti jeho postupu. Zo svojej praxe viem, že pri nasadení nemeckého agenta v rámci objasňovania korupčného trestného činu na území SR tento agent odmietol umiestnenie záznamového zariadenia „na telo“ s tým, že v Nemecku je takýto postup neštandardný aj pre vysoké riziko odhalenia a preto bol dôkaz produkovaný len prostredníctvom výsluchu agenta.

V prípadoch korupcie zákon pripúšťa ďalšiu osobitosť v § 117 ods. 2 „agent nesmie iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu; to neplatí, ak ide o korupciu verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa a zistené skutočnosti nasvedčujú, že páchateľ by spáchal taký trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný“.

Istá miera „provokovania“ je teda zákonom povolená, ale iba voči verejnému činiteľovi a iba v prípade korupcie za splnenia vyššie uvedenej podmienky.
Pri aplikácii práva je však provokácia spravidla sudcami odmietaná s odôvodnením, že polícia má na preukázanie korupčných trestných činov dostatočné možnosti aj bez provokovania. Aj Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku 25829/94 uviedol, že „jednanie policajtov prekročilo hranicu činnosti tajných agentov, keď sa neobmedzili na čisto pasívne sledovanie trestnej činnosti p. Teixeiry de Castro, ale vyvíjali na neho vplyv za účelom iniciovania trestného činu. Agenti vyprovokovali trestný čin, pretože nič nenaznačuje, že trestný čin by bol spáchaný aj bez ich intervencie.“

Najvyšší súd v uznesení 3 To 6/2014 skonštatoval ohľadom „provokácie“, že polícia má uložené predchádzať trestnej a stíhať jej páchateľov. Zákon č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore v  § 2 vymedzuje úlohy Policajného zboru v písm. b) „odhaľuje trestné činy a zisťuje ich páchateľov“. Súd z toho vyvodil, že „trestnú činnosť nesmie iniciovať“. Doslova konštatoval, že „policajná činnosť v záujme rešpektovania základných ľudských práv nemôže mať povahu mucholapky“ a preto nemôže vytvoriť u páchateľa vôľu spáchať trestný čin, ale zámer osoby spáchať trestný čin už musí existovať. Súd to špecifikoval tak, že podmienky vytvorené políciou „nesmú byť výnimočné, ale v danej situácii obvyklé a musia nastať až s časovým odstupom potom, čo sa páchateľ rozhodol spáchať trestný čin a preukázateľne spravil kroky k jeho spáchaniu.“

Obdobne rozhodol Najvyšší súd  aj v prípade 5 To 6/2012 . Súd tu pomenoval aj pojem skrytá aktivita polície ako činnosť zameranú „na zistenie informácií dôležitých pre trestné konanie, odhalenie páchateľov, zabránenie mu v pokračovaní a minimalizáciu spôsobených škôd.“

Napriek tomu, že môj pohľad je determinovaný mojím „profesionálnym pokrivením“ bývalého vyšetrovateľa, s uvedenými dôvodmi nemožno nesúhlasiť. Otázne je, aké množstvo informácií je potrebné pre rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie o tom,  že páchateľ by spáchal taký trestný čin aj keby k provokácii nedošlo, inými slovami, že  sa obvykle správa korupčným spôsobom. Ak by polícia mala dostatok informácií, môže konať štandardným spôsobom, napríklad tak, že použije ITP. Podmienkou je, aby sa tak stalo v konkrétnom prípade podozrenia, čo je niekedy prakticky nemožné.

Ide spravidla o prípady, kedy „informátori“ poskytnú dôveryhodnú informáciu o opakujúcom sa skutku, ktorý sa deje, ale keďže obidve strany sú trestné, nikto nemá záujem svedčiť proti sebe, radšej toleruje správanie sa verejného činiteľa, pretože bude tento typ rozhodnutia ešte potrebovať. Vyšetrovatelia to riešia otvorením skutku tak, že vo výrokovej vete k popísaným skutkom pridajú vetu „a v tomto konaní pokračuje aj naďalej“. Vytvárajú tak priestor na dokumentovanie dôkazov skladaním „mozaiky“.

Spomínam si na prípad referenta jedného okresného úradu, niekedy z roku 2006, ktorý vykonával činnosti súvisiace s prihlásením vozidla dovezeného zo zahraničia do evidencie vozidiel. Z viacerých zdrojov sa potvrdzovala informácia, že „urýchľuje“ konanie na úplatok. Po splnení podmienok bol nasadený agent. Skutočne dovezené vozidlo bolo prihlasované do evidencie, agent len uviedol, že „potrebuje cestovať do cudziny a poprosil, či by bolo možné vybaviť to ešte dnes“. Úradník uviedol, aby prišiel poobede. Keď bolo rozhodnutie poobede hotové, agent sa spýtal, či je niečo dlžný. Úradník odpovedal, že nič. Trestné stíhanie bolo zastavené, pretože skutok sa nestal (podľa § 215 ods. 1 písm. a/ TP).

Vystávajú viaceré otázky. Ak by si bol úradník úplatok vypýtal, bolo by rozhodnutie o legálnosti úkonu podľa § 117 TP v rámci rozhodovania o vine a treste rovnaké ako rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie? Toto je hypotetická otázka. Jej zmysel je len v tom, aby sme si uvedomili, že pri nejednoznačnej dikcii zákona je miera voľnosti rozhodovacej právomoci súdov široká a v aplikačnej praxi vedie k rozdielnosti právnych názorov. Na mieste je aj otázka, či by mal byť súd, ktorý rozhoduje, viazaný právnym názorom sudcu pre prípravné konanie, alebo by mal pri posudzovaní legálnosti úkonu posudzovať legálnosť úkonu s prihliadnutím na splnenie podmienok v čase, kedy sudca pre prípravné konanie rozhodol? Trestný poriadok v § 2 ods. 12 uvádza, že súd rozhoduje „na základe vlastného presvedčenia založenom na starostlivom zvážení všetkých okolností prípadu.“ Odpoveď je teda z pohľadu práva jednoznačná, zákonný súd musí byť tým, kto rozhodne aj o posúdení zákonnosti predložených dôkazov. V čase rozhodovania o vine a nevine má súd takisto viac informácií, ako mal sudca pre prípravné konanie. Rozdielnosť rozhodovania je však  jednoznačne praxou, ktorá má negatívny vplyv na proces dokazovania a možno povedať, že aj na dôveryhodnosť samotnej justície. Zaujímavé by mohlo byť aj právne posúdenie „navádzacej“ otázky agenta: „Som niečo dlžný?“ Je to provokácia? Tu sa prikláňam k názoru, že áno, pretože zákonom požadované poplatky (formou kolkov) boli splnené a teda otázka smerovala k ponuke niečoho, na čo by úradník inak nemal nárok. Ak sa vrátime k problematickej podmienke § 117 ods. 2 TP, spáchal by úradník taký trestný čin, aj keby príkaz na použitie agenta „provokatéra“ nebol vydaný? V tomto konkrétnom prípade sa tak nestalo, teda s prihliadnutím na reálny výsledok by odpoveď bola „nie“. Inými slovami, neboli by splnené zákonné podmienky na provokáciu. Ako by sme však odpovedali, keby si bol úradník úplatok vypýtal aj bez akejkoľvek náznaku provokácie?  Vždy sa teda budeme hýbať v rámci posúdenia miery pravdepodobnosti sudcom pre prípravné konanie, ktorý rozhoduje. Ak súd, ktorý rozhoduje o vine treste, vysloví rozdielny názor na zákonnosť takto získaného dôkazu, mal by konkrétne odôvodniť, či došlo k prekročeniu zákonnosti a v akom rozsahu, či sa tak stalo zo strany agenta alebo zo strany sudcu pre prípravné konanie pri rozhodovaní o povolení činnosti agenta.

Za zmienku stojí aj ďalšie špecifikum pri použití inštitútu agenta. Agentom je štandardne príslušník polície, ale v prípade korupcie (rovnako aj trestných činov terorizmu) „môže byť agentom aj iná osoba“, v praxi spravidla teda ten, kto trestný čin oznámi. Toto je mimoriadne dôležité ustanovenie na efektívne zabezpečovanie dôkazov. V prípade inej osoby nie je potrebné vytvárať pre agenta legendu a odpadajú komplikácie pri výsluchu agenta na súde, keďže koná bez legendy. Problematická je ochrana takýchto osôb pred rôznymi „odvetnými opatreniami“, keď vypovedajú proti vplyvným osobám. Niektorí agenti, s ktorými sme v rámci dokazovania korupcie na protikorupčnom úrade spolupracovali, by asi vedeli veľa povedať o osobných skúsenostiach a neboli by to len priaznivé informácie. Tu je na mieste presadenie účinného zákona na ochranu oznamovateľov (pozri kapitola 2.2.1).  

Všeobecne možno uviesť, že práve pre nejednoznačnosť zákona a s tým spojené riziko, polícia inštitút „agenta provokatéra“ prakticky nevyužíva. Napriek tomu, pri činnosti agenta môže aj pri opatrnom riadení komunikácie dôjsť k náznakom, ktoré k určitej forme provokácie smerujú.