Zabezpečovanie informácií
http://www.bojprotikorupcii.gov.sk/zabezpecovanie-informacii/Objasňovanie a vyšetrovanie trestných činov korupcie je mimoriadne komplikované pre spôsob páchania tohto druhu trestnej činnosti. Má preto svoje osobitosti a Trestný poriadok umožňuje orgánom činným v trestnom konaní využiť najširšiu škálu osobitných oprávnení.
Stručne by som postup pri vyšetrovaní korupčných trestných činov charakterizoval ako „skladanie mozaiky informácií a dôkazov“, ktorej obsah závisí od toho, kedy sa polícia dozvie o podozrení zo spáchania skutku a či nositeľom informácie je osoba, ktorá je do priebehu trestného činu nejakým spôsobom zapojená. Nestáva sa to často, aby oznamovateľ oznámil možnú korupciu a súhlasil, že bude spolupracovať. Spravidla sú to ľudia, ktorí sú „spravodlivo rozhorčení“ a tlačení do pozície, z ktorej nemajú východisko. V každom prípade takýto variant vytvára relatívne široký priestor na zabezpečenie takých dôkazov, ktoré často vedú k dohode o vine a treste (§ 331 a nasl. TP). Aj v prípade poskytnutia konkrétnej informácie o podozrení z prebiehajúcej korupcie anonymnou formou má polícia možnosti na efektívne konať. Slovíčko „konkrétnej“ je však kľúčové. Realita je taká, že väčšina relevantných informácií o korupčnej trestnej činnosti je zabezpečená prostredníctvom operatívno-pátracej činnosti a spolupracujúcich osôb je minimum.
Na začiatku vyšetrovania polícia často využíva najmä procesné inštitúty uvedené v piatej hlave Trestného poriadku s názvom Zabezpečovanie informácií ktoré sa vykonávajú utajovaným spôsobom. Najčastejšie sú to: „vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov“ (§ 113 TP), „odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky“ (§ 115 TP), (ďalej len odpočúvanie), „použitie agenta“
(§ 117 TP), „sledovanie osôb a vecí“ (113 TP). Samozrejme, vo vhodnom čase orgán činný v trestnom konaní (spravidla vyšetrovateľ) na zabezpečenie ďalších dôkazov využíva aj štandardné dôkazné prostriedky, ako sú napr. „výsluch svedka“ (§ 127 a nasl.), „výsluch obvineného“ (§ 121 – 124), „domová a osobná prehliadka, prehliadka iných priestorov a pozemkov, vstup do obydlia, iných priestorov a na pozemky“ (§ 99 a nasl.), „vydanie, odňatie a prevzatie veci, uchovanie a vydanie počítačových údajov“ (§ 89 a nasl.) a iné. Tieto inštitúty sú odbornej verejnosti tiež známe a sú často popisované v odbornej i laickej literatúre, nie je potrebné všeobecne ich popisovať. Preto sa zameriam špecificky na aplikačné problémy a nejasnosti spojené s používaním niektorých vybraných procesných inštitútov.
Na začiatku treba povedať, že úkony podľa piatej hlavy zasahujú do ústavou garantovaných práv a slobôd fyzických a právnických osôb. Ide najmä o čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, ktorý chráni „pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.“ Tieto práva sú chránené aj medzinárodnými dohovormi, ktoré majú prednosť pred zákonom, ide najmä o článok 8 ods. 1 v Dohovore o ochrane základných práv a slobôd (ďalej Dohovor), ktorý zakotvuje „právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie“ a článok 8 ods. 2, ktorý upravuje okolnosti, za ktorých možno zasahovať do chránených práv „v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných“ a Listiny základných práv a slobôd, konkrétne v článku 7 ods. 1, je zakotvená „Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedziť ju možno iba v prípadoch ustanovených zákonom.“ V trestnom konaní je to predovšetkým Trestný poriadok, ktorý upravuje aj podmienky, za ktorých možno obmedziť práva fyzických osôb.
Tieto ustanovenia sú dôležité práve preto, aby špecifické oprávnenia pri získavaní dôkazov o korupcii (a nielen o korupcii) neboli zneužívané. Zároveň tieto ustanovenia umožňujú „váženie“ záujmu spoločnosti na objasňovaní trestných činov a záujmu jednotlivca na ochrane svojich práv.
Pri používaní zákonných oprávnení prirodzene vznikajú aj aplikačné problémy z dôvodu rôzneho výkladu niekedy nejasných ustanovení Trestného poriadku. Proces zabezpečovania dôkazov v trestnom konaní je tiež bežne popisovaný a na účely tejto práce sa mu preto budem venovať len v nevyhnutnom rozsahu. Dotknem sa najmä tých procesov, ktoré by si zasluhovali jednoznačné znenie, resp. výklad, alebo tých, ktorých úprava by mohla viesť k zvýšeniu efektívnosti trestnoprávneho postihu páchateľov korupcie, a teda aj posilneniu preventívnej funkcie trestného konania.
Polícia pri zabezpečovaní dôkazov využíva tzv. informačno-technické prostriedky (ďalej ITP), ktoré sa používajú utajovaným spôsobom „pri odpočúvaní a zázname prevádzky v elektronických komunikačných sieťach.“
Pre používanie ITP musia byť splnené základné podmienky. Zásah do práv osoby musí byť prvom rade legálny, t. j. iba na základe zákona, splnené musia byť nielen formálne (procesné) podmienky podľa ustanovení Trestného poriadku, ale aj materiálne (obsahové) podmienky Inými slovami, úkon musí skutočne smerovať na zabezpečenie dôkazov, na ktoré môže byť použitý. Druhou splnenou podmienkou je legitimita, ktorá je vyjadrená v čl. 8 ods. 2 vyššie uvedeného Dohovoru (už spomínané predchádzanie zločinnosti). Treťou podmienkou je dodržanie zásady proporcionality, t. j. primeranosti zásahu do základných práv, inak povedané, do chránených práv možno zasiahnuť, len ak je to nevyhnutné a nemožno to dosiahnuť iným miernejším spôsobom. V prípade vážnych zásahov do osobnej integrity podľa § 115 „Odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky“, § 116 „Oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke“ (napr. výpis hovorov uskutočnenej telekomunikačnej prevádzky) a § 117 „Agent“ zákon vyžaduje splnenie podmienky, že dôkaz nemožno zabezpečiť inak alebo jeho získanie iným spôsobom by bolo „podstatne sťažené“, čo je vyjadrenie vyššej miery podľa zásady proporcionality.
„Odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky“ (§ 115 TP) patrí medzi najčastejšie používané prostriedky na zabezpečovanie informácií. Pre objasňovanie korupcie má veľký význam aj napriek tomu, že páchatelia sú si vedomí, že telefonická komunikácia môže byť zaznamenávaná a preto rôzne „kódujú“ výmenu pre nich dôležitých informácií, a to tak, aby boli pre „nezúčastnené“ osoby zavádzajúce. Pre prácu polície sú však aj takéto informácie veľmi cenné, navyše na účely „skladania mozaiky“ je potrebné vedieť aj to, kedy sa podozrivé osoby plánujú stretnúť, s kým komunikujú, kto zabezpečuje čiastkové časti konania, ako zabezpečujú finančné prostriedky a podobne.
Možno povedať, že podmienky na použitie tohto prostriedku sú zákonom dané jednoznačne, sudca môže vydať príkaz po splnení formálnych a materiálnych podmienok. To znamená, že už pri predkladaní návrhu policajtom (spravidla vyšetrovateľom) prokurátorovi a následne žiadosti prokurátora sudcovi na prípravné konanie, tieto musia byť riadne odôvodnené. Podklady, na základe ktorých policajt odôvodňuje svoj návrh, musia byť získané v súlade so zákonom, pretože nezákonný dôkaz svoju nezákonnosť „prenáša“ aj na ďalší dôkaz.
Problematická je otázka, či možno ako dôkaz použiť to, čo bolo získané odpočúvaním v inej trestnej veci. Pri vyšetrovaní korupčných trestných činov (ale aj pri iných) sa totiž často stáva, že počas odpočúvania sa zistí, že páchateľ komunikoval o inom korupčnom trestnom čine a takýto záznam telekomunikačnej prevádzky je často kľúčový dôkaz v trestnom konaní. Trestný zákon takýto postup upravuje v § 115 ods. 7 „V inej trestnej veci, ako je tá, v ktorej sa odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vykonal, možno záznam ako dôkaz použiť len vtedy, ak sa súčasne aj v tejto veci vedie trestné konanie pre trestný čin uvedený v odseku 1.“
Je relatívne bežnou praxou, že počas prebiehajúceho vyšetrovania páchateľa, ktorý je „vybavovačom“ vo viacerých veciach, vyšetrovateľ získa aj informácie o inej nesúvisiacej trestnej činnosti. V takom prípade je vyšetrovateľ povinný konať, začne trestné stíhanie (§ 199 TP) pre ďalší trestný čin, v prípade dostatku dôkazov vznesie obvinenie (§ 206 TP) a vykoná dokazovanie, samozrejme má záujem použiť všetky existujúce dôkazy. Vedie sa teda konanie „pre trestný čin uvedený v odseku 1“, zostáva zodpovedať, či takýto dôkaz bude legálny.
Podľa § 119 ods. 2 TP „za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona“. Ak sudca nariadil odpočúvanie v súlade so zákonom, procesné podmienky pre nasadené odpočúvania boli splnené, otázne je, či boli splnené aj materiálne podmienky, teda či úkon je legálny, ako je uvedené vyššie. Sudca nariadil odpočúvanie pre konkrétny trestný čin, ale úkonom bol zaistený dôkaz k inému skutku, nie k tomu, ku ktorému príkaz smeroval. Problematické je, či znenie „ak sa súčasne aj v tejto veci vedie trestné konanie“ je formulované tak, že úkon sa môže použiť iba ak vznikol už v čase, keď sa iné trestné konanie už viedlo, alebo ak sa vedie v čase, keď sa takýto dôkaz predkladá.
Najvyšší súd SR (ďalej NS SR) v trestnej veci 2 To 5/2011 riešil otázku použitia záznamu získaného v inej veci ako je tá, v ktorej sa záznam telekomunikačnej prevádzky vykonal. NS SR skonštatoval, že takto získané dôkazy sa môžu zásadne použiť len vo veci, v ktorej bol záznam vykonaný. Súd uviedol, že pod pojmom „súčasne“ „sa nerozumie súčasné použitie právnej kvalifikácie, teda súbeh trestného činu uvedeného v § 115 ods. 1 Trestného poriadku a iného trestného činu pri kvalifikácii skutku v inej trestnej veci, v ktorej má byť záznam telekomunikačnej prevádzky použitý ako dôkaz.“ Najvyšší súd zrušil rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu, ktorý takto získané dôkazy prijal (a na základe nich uznal vinu žalovaného). Odôvodnil to tým, že jediným východiskom je „časová paralela“ v obidvoch konaniach a to v momente zabezpečenia dôkazu. Podľa názoru NS SR je účelom takejto úpravy vylúčenie zneužitia získavania dôkazov „naslepo“, bez toho aby existoval konkrétny dôvod na takýto postup. NS SR argumentoval aj skutočnosťou, že Národná rada SR odmietla v roku 2011 predloženú novelu TP, ktorá by umožňovala použitie takého dôkazu v inej veci založeného na existencii trestného konania v momente predloženia dôkazu.
V predchádzajúcom popisovanom prípade sa NS SR nestotožnil s názorom sudcu ŠTS. Platí zásada, že súd vyššieho stupňa má právomoc preskúmať zákonnosť a dôvodnosť výroku napadnutého rozhodnutia (§ 317 ods. 1 TP) a má právomoc zrušiť napadnutý rozsudok (§ 321 ods. 1 písm. c/ TP). Právny názor nadriadeného súdu je pre podriadený súd právne záväzný.
Najvyšší súd však v inom rozhodnutí 3 To 2/2011 vyslovil rozdielny názor. Slovo „súčasne“ súd vztiahol na okamih použitia takéhoto dôkazu. Svoje právne stanovisko odôvodnil skutočnosťou, že získať dôkaz legálne konformným spôsobom možno aj pred začatím trestného stíhania. Trestný poriadok to umožňuje podľa § 115 ods. 2 („Príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vydáva predseda senátu, pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora...“). Jedná sa teda o obdobnú situáciu, kedy sa trestné stíhanie nevedie. „Opačný výklad by bol v rozpore s argumentom reductione ad absurdum“, teda ustanovenie § 115 ods. 2 TP, by stratilo svoj logický zmysel, pre jeho faktickú nepoužiteľnosť.
Uvedená právna úvaha má svoju logiku aj pri pohľade na ustanovenie § 7 ods. 2 „Zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov“ (ďalej len zákon o ochrane pred odpočúvaním). Predmetné ustanovenie umožňuje použiť záznam ako dôkaz v trestnom konaní len v prípade, ak sa týka trestnej činnosti, kde by použitie ITP bolo Trestným poriadkom možné. V tomto prípade sa teda nevedie trestné konanie a zákon ani nepodmieňuje získanie takého dôkazu na konkrétne podozrenie. Ak by existovalo konkrétne podozrenie, musel by konať policajt podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku. Vec by musel prevziať príslušný orgán činný v trestnom konaní (ďalej len OČTK) a vykonávať aspoň predprípravné konanie (podľa § 196 TP a nasl), resp. začať trestné stíhanie. Podľa § 199 ods. 1 TP – policajt začne trestné stíhanie bez meškania, ak nie je dôvod postupovať rozhodnutím o odmietnutí veci (§ 197 TP). Podľa 199 ods. 2 TP policajt začne trestné stíhanie aj vtedy, keď sa „o skutočnostiach odôvodňujúcich na jeho začatie dozvie inak ako z trestného oznámenia“.
Všeobecne sa však rozhodovacia prax súdov prikláňa k názoru, že dôkaz získaný v inej trestnej veci možno použiť len ak sa v čase jeho zabezpečenia súčasne viedlo trestné konanie (úsek konania od začatia trestného stíhania do konečného právoplatného rozhodnutia).
Uvedený výklad má vplyv aj na použitie dôkazov získaných obdobne podľa Piatej hlavy Trestného poriadku (viď vyššie).
